Keby som mala opísať - kedy, prečo a ako sme sa k dogdancingu dostali, odpovedala by som, že ani sama neviem – bolo to akési vyvrcholenie nášho učenia sa rôznych trikov, keď som si povedala, že sa pokúsim spojiť ich dokopy a predviesť na hudbu.
Stalo sa, že jeden známy ma poprosil, aby som predviedla nejaké cviky s Astinkou pred obecenstvom. Bolo to v Zlatých Moravciach na dostihoch a organizátori potrebovali vyplniť program medzi jednotlivými dostihmi. Keďže to malo byť naše prvé oficiálne vystúpenie, zostavila som si rad cvikov a pripravila skladbu, nehovoriac o tréme, ktorej bolo na rozdávanie, najmä keď som zistila, že v obecenstve je niekoľko tisíc ľudí... :). V skutočnosti to vôbec nebol tanec so psom, len za doprovodu hudby predvedené triky, no na moje veľké prekvapenie sme zožali obrovský „aplaus“. Už na druhý deň sme dostali ďalšiu ponuku – vystúpiť na obecných slávnostiach, potom ďalšiu a ďalšiu... A tak postupne sme sa dopracovávali k choreografiám, ktoré mali nejakú myšlienku, tému, kostým a samozrejme upravenú hudbu. Nuž a tak prišiel čas prihlásiť sa na prvú súťaž. Cieľ – Budapešť a skúsiť si to „naostro“, hlavne to „nezbabrať...“ Možno to bola konštelácia hviezd, ktorá spôsobila, že napriek tréme a menšiemu „zmätkovaniu“ sme sa umiestnili na 3. mieste. Tento nečakaný úspech ma nielen potešil, ale hlavne naštartoval do zostavovania ďalšej choreografie, s ktorou sme súťažili vo Viedni. Aj keď sme sa neocitli na stupňoch víťazov, mali sme krásny deň, nabrali sme nové skúsenosti a stretli sa s úžasnými ľuďmi. Súťažná atmosféra, spoločnosť dogdancerov a získavanie nových skúseností sa nám obom zapáčili, takže sa pripravujeme na ďalšie súťaže – vymýšľam tému, hľadám hudbu, šijem kostým... a Astarte (ako hlavná hrdinka príbehu a v neposlednom rade veľký „herecký“ talent) mi samozrejme veľmi ochotne pomáha... :))
